V jednom z lesov pri Hrone neďaleko Želiezoviec, v Hrable, stojí malý kopec, kde tajomné ruiny ukrývajú zvláštne tajomstvá. Tu a tam sa povaľujú pečatené tehly, a hoci príroda už dôkladne pohltila trosky, stále možno rozoznať časti múrov či oblúky. A tiež líščie nory, ktoré si tieto šikovné zvieratá prispôsobili a vytvorili si v nich spletité labyrinty.
Miestni nazývajú toto miesto “Prepadnutý kaštieľ”, no aký kaštieľ to mohol byť alebo ako „sa prepadol“, to dnes takmer nikto nevie. Zostalo len zopár nesúvislých legiend a príbehov, no žiadne konkrétne archeologické výskumy či historické spracovanie. Ani archívne dokumenty, ani mapy neuchovali jeho príbeh…
Podľa niektorých predpokladov mohol byť na
vyvýšenine, ktorá sa nezvyčajne pravidelne dvíha z rovinatej krajiny, obetný
pahorok z obdobia Avarov. V jeho okolí sa dodnes dajú nájsť úlomky pravekej
keramiky.
Podľa inej teórie si na tomto mieste mohli postaviť svoj stredoveký kaštieľ
Becseiovci. Keď však Imricha Becseia v roku 1320 vymenovali za kapitána hradu v
Leviciach, zlatý vek kaštieľa sa skončil a začal upadať. Táto teória však
naráža na problém, že dané miesto je pomerne ďaleko od centra Želiezoviec,
takže by bolo nelogické, aby sa tak veľmi vzdialili od osídlenia. Navyše je
známe, že Becseiovci Želiezovce nikdy neopustili.
Chrám mohol začať stavať Becsei Vesszős György, pričom dodnes ukrýva kultúrne
poklady súvisiace s týmto obdobím (freska Posledného súdu, rímsky sarkofág,
ďalšie stredoveké fresky atď.). Z tohto dôvodu sa historici prikláňajú k
názoru, že sídlo Becseiovcov bolo pravdepodobne niekde v blízkosti chrámu.
István Kovács z Hronoviec, amatérsky miestny
historik, zaznamenal legendu o potopenom kaštieli. Podľa povesti raz bohatý pán
prechádzal krajinou a nesmierne sa mu zapáčila. Keďže rád poľoval, rozhodol sa
postaviť si tu lovecký kaštieľ. Keď bol hotový, v jednu noc zaklopala na dvere
škaredá stará cigánka, ktorá prosila len o trochu vody, jedlo a nocľah v
stajni.
Pán ju však arogantne odstrčil a rozzúrený ju vyhnal. No starena bola
čarodejnica a pri odchode ho prekliala: „Hoci si bohatý mohla by som ťa urobiť
ešte bohatším! Ale keďže si sa ku mne takto správal, nech sa tvoj kaštieľ
prepadne do zeme aj s tebou!“
Tajomná atmosféra tohto miesta inšpirovala aj autora týchto riadkov, ktorý na jej základe vytvoril literárne dielo s názvom Legenda o prapadnutom kaštieli. Jeho príbehový rámec je však čisto fiktívny.
Na mieste možno nájsť aj zvyšky stavieb z tehál, ktoré nesú monogramy „G E“ (niektoré zdroje uvádzajú aj nález tehly s nápisom „G E K 1763“). Z toho takmer s istotou vyplýva, že viditeľné ruiny sú pozostatkami budovy postavenej Esterházyovcami. Tehly s monogramom „G E“ sa v Želiezovciach vyskytujú vo veľkom množstve, najmä v stavbách patriacich kedysi do panstva Esterházyovcov (kaštieľ, Sacherov dom, koniareň a rôzne hospodárske budovy). Tehly sa pravdepodobne vyrábali v tehelni za železnicou, ktorá dnes už neexistuje.
Želiezovce sa začiatkom 17. storočia dostali do majetku rodu Esterházyovcov najmä prostredníctvom sobášov. Zvolenská vetva tohto rodu postupne zjednotila rozdrobené panstvá v oblasti. Archívne záznamy naznačujú, že Miklós Esterházy už v roku 1617 zvažoval výstavbu kaštieľa v Želiezovciach. Neskôr toto územie daroval svojmu bratovi Pálovi. Pre vojny s Turkami a finančné okolnosti sa výstavba začala až okolo roku 1720 zásluhou Jánosa Esterházyho (de Galántha), no určite nie v dnešnej podobe. Konečnú podobu získal kaštieľ pravdepodobne až v roku 1804.
Z toho vyplýva, že tajomná stavba v lese Hrable, známa ako „prepadnutý kaštieľ“, mohla byť postavená až po tomto období, pričom rok 1763 sa zdá byť mylný. Kaštieľ Esterházy Jánosa de Galántha (1695–1753) už v tom čase nemohol vzniknúť, keďže on aj jeho syn János Károly Ferenc de Galántha (1723–1757) boli v tom čase mŕtvi. Jeho vnuci, János Nepomuk de Galántha a Károly de Galántha, sa narodili v rokoch 1750 a 1756, takže ako 13- a 7-roční sotva mohli dať postaviť lesný lovecký kaštieľ.
Ak to vôbec bol lovecký kaštieľ. V danej oblasti, neďaleko rieky Hron, neskôr vznikol hospodársky majer, ktorý bol súčasťou dobre fungujúceho hospodárskeho systému panstva. Je teda možné, že tajomná stavba nebola kaštieľom, ale len hospodárskou budovou. Túto teóriu podporuje aj existencia studne v blízkosti ruín, ktorú niektoré pramene nazývajú Majnó (výraz nemá žiadny známy význam).
Navyše, na mape Prvého vojenského mapovania Uhorska z rokov 1782–1785 je na mieste tejto záhadnej stavby dodatočne vyznačený nejasný dvojitý štvorcový symbol ceruzou. To naznačuje, že stavba mohla vzniknúť až po dokončení mapy. Čudná kresba pripomína akúsi pevnosť alebo uzavretú budovu s vnútorným dvorom. Tvarom sa podobá na dnešný (teda po roku 1804) hlavný kaštieľ, ale na rohoch akoby mala polkruhové výstupky pripomínajúce bastióny.
Pevnosť to však určite nebola, inak by po nej zostalo viac dôkazov. Vedľa symbolu sa nachádza nejasný nápis, ktorý sa zatiaľ nepodarilo rozlúštiť. Písmená splývajú s terénnym značením mapy a sú ťažko čitateľné. Prvé veľké písmeno môže byť B alebo R, za ktorým nasledujú znaky i-u-m-r-k, čo umožňuje rôzne interpretácie ako Burg, Ruin, Bium, Rium, Biur, Riur, Bumr, Rumr, Bumk, Rumk, Bunk, Runk, Burik či Ruik. Najpravdepodobnejšie riešenie bude určite Ruin, teda ruina.
Tajomstvo tejto stavby teda stále nie je odhalené. Mohla to byť poľovnícka chata, hospodárska budova alebo niečo celkom iné. Odpoveď by priniesol len archeologický výskum alebo geofyzikálny prieskum. No nie je isté, či by bol vôbec potrebný – možno by len odhalil prozaickú pravdu, ktorá by zničila všetky legendy. Takto si miesto môže naďalej udržať svoju tajomnú atmosféru, obklopenú záhadami, legendami o čarodejniciach a nadprirodzených silách…
dr. Ákos Csonka
Pridám komentár