Čo motivuje mladú ženu k tomu, aby sa stala policajtkou? Už v detstve sa prezliekala na maškarnom plese za policajtku, alebo si vybrala toto povolanie na vplyv rodiny? Aké sú pozitívne a negatívne stránky tohto povolania? Aké ťažkosti prežíva jedna žena pri vykonávaní tohto typicky mužského povolania? Rozprávali sme sa so strážmajsterkou Andreou Régiovou…
Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete policajtkou? Mali ste v rodine niekoho, koho ste nasledovali pri výbere povolania?
Prvýkrát mi to napadlo vtedy, keď som po skončení gymnázia vyplňovala prihlášky na vysokú školu. Rodina mi poradila ekonómiu, preto som začala študovať tento odbor, no veľmi skoro som prišla na to, že to nie je môj svet, takže som toto štúdium rýchlo ukončila. Nasledujúci rok som sa prihlásila na Akadémiu Policajného zboru v Bratislave, ale neprijali ma. No nevzdala som sa, lebo vtedy som už bola presvedčená, že budem policajtkou. V tom asi zohralo dôležitú úlohu aj to, že môj švagor je tiež policajtom, ba niekoľko rokov i aj môj otec vykonával toto povolanie. Chcela som to vyskúšať aj ja, vždy som bola chlapčenský typ. Prihlásila som sa do Pezinka, kde som absolvovala 9 mesačný kurz, ktorý sa končil maturitou.
Ako prijala vaša rodina, že sa chcete stať policajtkou?
Mojej rodine sa nepáčilo, že som si vybrala toto povolanie. Časom si na to zvykli, veď ako som to už uviedla, v rodine sme už mali policajta. Báli sa o mňa, ale vedia, že sa dokážem chrániť a som šikovná.
Koľko rokov slúžite v policajnom zbore?
Pracujem ako policajtka už štvrtý rok. Do policajného zboru som vstúpila v roku 2017, vtedy som začala 9-mesačný výcvik. Po skončení praxe som začala slúžiť v Šahách 1. októbra.
Momentálne máte akú hodnosť?
Som strážmajsterka, no od januára už budem podpráporčíčka.
Aká cesta viedla k tejto pozícii?
Keď som sa prihlásila do Pezinka, zavolali ma na rozhovor. Po rozhovore nasledovali fyzické testy, potom psychotesty a následne rozhovor so psychológom. Keď som toto všetko úspešne zvládla, nasledoval 9-mesačný výcvik.
Ako ste sa cítili počas výcviku? Aké zručnosti ste si mali osvojiť počas kurzu? Aké mentálne a fyzické požiadavky ste mali spĺňať?
Rozhovor, ako aj testy sa uskutočnili v Nitre. Po rozhovore niekoľkých uchádzačov hneď aj poslali domov. Zaujímali sa o také informácie, ako napr. kde sme pracovali predtým, či máme tetovanie… atď. Prvý dojem bol veľmi dôležitý. V druhom kole testovali našu kondíciu. Robili sme brušáky, museli sme aj behať. Aj plávanie bolo dôležité. V treťom kole sme sa zúčastnili psychotestu, museli sme odpovedať na cca. 200 otázok, memorizovali sme fotky, riešili sme rôzne úlohy. Ak sme zvládli všetky tri predchádzajúce kolá, nasledoval rozhovor so psychológom, ktorý vydal odborný posudok, či daná osoba je schopná vykonať prácu policajta. Všetky štyri kolá boli náročné, až do konca sme sa museli sústrediť. Potom sa začal 9-mesačný výcvik. Vyučovanie sa uskutočnilo od pondelka do piatku. Ráno sme prichádzali v uniformách, kde nás učili okrem iného právo, mali sme aj telesnú, streľbu, riadenie dopravy, kriminológiu. Počas týždňa sme boli preskúšaní, písali sme aj testy.
Toto obdobie si od Vás vyžiadalo disciplinovanosť…
Áno, veď poznať trestné a občianske právo je pre nás mimoriadne dôležité. Je to pre našu prácu nevyhnutné. Na kriminológii sme mali okrem teoretickej časti aj prax, napr. urobiť z miesta činu nákres. Či už ide o nehodu, krádež alebo iný zločin, je veľmi dôležité presne opísať miesto činu : čo sme videli, keď sme prišli, aká bola budova, kto tam boli, napr. aj také maličkosti, či dvere boli otvorené alebo zatvorené.
Ktorý predmet bol Váš najobľúbenejší, a ktorý ste nemali v láske?
Jednoznačne môžem povedať, že som si obľúbila hlavne streľbu, to som doslovne milovala. Mala som rada aj telesnú, veď beh bol súčasťou môjho života už aj predtým. Zaujímala ma aj kriminológia.
Prvé dojmy sú veľmi dôležité v živote človeka. Aká bola Vaša prvá policajná akcia? Aké ste mali pocity?
Je to pravda, prvý deň ovplyvnil moje ďalšie dni. Najprv som bola veľmi napätá. Musela som zastavovať autá a kontrolovať vodičom doklady. Bolo to o to ťažšie, že som túto činnosť vykonávala v rodnom meste, kdee poznám každého, i aj oni ma poznajú. Pri vyrubení pokuty subjektivita ide bokom. To, čo je dôležité, a môže ovplyvniť aj mieru pokuty, či daná osoba sa už dopustila priestupku viackrát, alebo sa to stalo prvýkrát. Vždy sa usilujeme byť spravodliví. Známy, neznámy, priestupok musí byť potrestaný, veď aj nás kontroluje palubná kamera.
Mali ste akékoľvek ťažkosti, že ste sa chceli uplatniť v typicky mužskom povolaní? Aký bol Váš vzťah s kolegami-mužmi?
Prvou šahanskou policajtkou-ženou som bola ja. Vtedy som svojich kolegov ešte nepoznala, iba niektorého z nich z videnia. Prišla som z policajnej akadémie, no škola a prax sú dve rozdielne veci. 70% práce policajta tvoria papierovačky, ľudia to ani nevedia. Bála som sa, či budem vedieť zostaviť správy, alebo ak niekto podá trestné oznámenie, či dokážem myslieť na všetko dôležité.
Mala som šťastie, lebo moji kolegovia sú zlatí a veľmi nápomocní. Vždy mi poradili, mohla som sa na nich spoliehať. Som rada, že patrím do takého kolektívu, veď takáto priateľská atmosféra, akú máme v Šahách, je veľmi zriedkavá.
Aké máme vzťahy? Pamätám si, že mi prezradili, ako netrpezlivo ma čakali. Z videnia ma poznali, ale nevedeli, čo som zač. Vraj som ich milo prekvapila, lebo som sa k nim veľmi rýchlo prispôsobila a učila som sa tiež rýchlo.
Čo si myslíte, čo motivuje ženu k tomu, aby sa stala policajtkou?
Nie je monotónia, každý deň je iný. Spoznávame nových ľudí a nové situácie.
Čo považujete za kladnú stránku povolania policajta?
Najkrajším pocitom je pomáhať iným. Je to fakt skvelý pocit, keď po krádeži môžeme vrátiť ukradnuté veci poškodenému, alebo chytíme páchateľa. Spomínam si na jeden prípad, ktorý mi dokázal, že ešte aj dnes žijú dobrí a svedomití ľudia. Raz k nám zavítal jeden muž s nemalou sumou, porozprával nám, že muž, ktorý pred ním vybral z bankomatu väčšiu sumu, peniaze nechal v bankomate. No a on to odovzdal na polícii. Začali sme vyšetrovanie, pozreli sme zábery kamery, informovali sme banku a podarilo sa nám vypátrať, kto je majiteľom peňazí. Bolo dobré vidieť tú radosť, keď sme mu vrátili peniaze. Aj to nás teší, keď ako prvý prídeme na miesto nehody a podarí sa nám pomôcť. Radosť a vďaka ma dokážu plne motivovať.
Ako každé povolanie, aj Vaše má negatívne stránky. Ktoré by ste nám prezradili?
Je veľmi málo policajtov, iba málo uchádzačov sa hlási na akadémiu, lebo nočné služby, 12-hodinové smeny nie sú lákavé, ani škola nie je ľahká. Je to náročné aj psychicky, ľudia vidia iba toľko, že sedíme v aute a jazdíme hore-dole. Ako som to už uviedla, väčšinu našej práce tvoria papierovačky. Musíme byť vždy sústredení, aby všetko bolo vykonané podľa zákona, no aj papiere musia byť vyplnené správne. Nemôžeme byť rozptýlení.
Medzi ťažkosti by som zaradila aj to, že prípad prebieha medzi dvoma stranami, ktorých zväčša obidvoch poznám. Volanie na 158 alebo 112 sa cez nitrianske centrum dostávajú k nám, na miestu činu sme vyslaní my. Oni to majú v počítačoch, no následne aj my máme odovzdať hlásenia do centra. Všetko má prebiehať podľa zákona, subjektivita musí ísť bokom.
Aj výsluch je ťažký oriešok, musí to byť dôkladné, kazždý detail môže byť dôležitý. Musíme vyhovieť na rôznych úrovniach. Ani nočné služby nie sú prechádzky ružovou záhradou, veď celú noc sedíme v aute, spať je zakázané. Za noc máme pauzu iba raz, ale aj to sa snažíme využiť na vyplnenie papierov. Policajt musí byť dobrým vodičom, lebo počas týchto nocí hliadkujeme po dedinách. Pre mňa to nie je problém, šoférovanie zbožňujem.
Máte určenú trasu, po ktorej hliadkujete?
Áno, celú noc robíme hliadky podľa plánu, ktorý obsahuje 10-15 minútové zastávky, kde kontrolujeme budovy alebo vodičov. Teraz je to trošku iné, kvôli epidemiologickej situácii to môže trvať aj hodinu.
Dostali ste sa už do nebezpečnej situácie? Mali ste už použiť svoju zbraň?
Strieľať som nemusela ani raz. Ale boli riskantné situácie, napríklad keď sme naháňali auto až po Krupinu, lebo vodič nechcel zastaviť. Mali sme aj takú informáciu, že dotyčný má zbraň, poslali nás tam. Takže som už prežila zopár nebezpečných situácií, keď som už bola blízko k tomu, aby som strieľala.
Aký je to pocit, takto chodiť do práce každý deň? Myslíte na to, že do akých nečakaných a nebezpečných situácií sa môžete dostať?
Na to nikdy nemyslím. To ani nesmieme. Nikdy nemyslím na to, či dnes prídem domov, alebo čo sa môže stať. Podľa mňa tento postoj je správny, lebo nesmieme prilákať nešťastie. Rada chodím do roboty, kolektív je výborný, čas rýchlo ubehne. Potom myslím iba na to, že po smene ako si odpočiniem.
Ako si relaxujete po dlhej smene?
Musím si hlavne oddýchnuť. V poslednom čase zase pravidelne chodím behať, tomu som sa venovala už aj v minulosti. S priateľom a so psom chodievame aj na prechádzky, aj to ma napĺňa energiou. No a ako každá iná žena, rada varím a pečiem.
Ako ovplyvnila Vašu prácu pandémia? Ako vidíte správanie ľudí v tejto situácii?
Ľudia to znášajú veľmi ťažko. Hlavne izoláciu. Nemáme viac prípadov, ako predtým. Ale nemáme ani dva rovnaké dni, stáva sa, že máme iba jeden prípad, inokedy až osem. Je ťažké povedať, či v súvislosti s epidémiou je to horšie. Keď neboli otvorené ani krčmy, reštaurácie, terasy, znížil sa počet dedinských a mestských bitiek. Ale stáva sa, že nás volajú k domácim konfliktom.
Aké skúsenosti ste mali s tým, že keď ste sa na mieste objavili ako policajtka žena a prítomní reagovali prekvapene?
Áno, spočiatku ľudia boli veľmi prekvapení, chceli mi lichotiť. Snažili sa mi robiť komplimenty, pochvaly, aby som rozhodla v ich prospech. Nebolo to vždy ľahké, ale už som si vybudovala rešpekt medzi ľuďmi. Niekoľkokrát som síce musela zvýšiť aj hlas, ale musia ma rešpektovať aj napriek tomu, že som žena.
Ako sa zmenila Vaša osobnosť odvtedy, ako ste policajtka?
Myslím, že som prísnejšia. Ako som to už uviedla, najprv som mala obavy, keď som musela dať pokuty, hlavne v prípade takých ľudí, ktorých som poznala. Ale stalo sa aj také, že išlo o staršieho pána, ktorého som ľutovala. Ale naučila som sa to, veď som nemohla ublížiť sama sebe, na druhej strane sme si rovní, ak dám pokutu mladšiemu, tak za ten istý priestupok musím dať pokutu aj staršiemu.
Myslím, že som sa naučila komunikovať s rôznymi ľuďmi. Nech ide o agresívneho dospelého alebo o hysterické dieťa, dokážem s nimi hovoriť. Nie je jedno, ako ich oslovíte, tá istá metóda nemôže fungovať u každého človeka.
Na šahanskom hraničnom priechode z času na čas vidieť policajtov zo Želiezoviec alebo z Levíc. Môžu nariadiť, aby šahanský policajt bol prevelený na druhý koniec republiky, kde potrebujú posily? Ako to funguje u Vás?
Áno, v prípade uzavretia hraníc alebo aj v prípade futbalových zápasov je to možné. Vtedy nás prevelia do Bratislavy, Trnavy alebo Žiliny. Aj ja som bola prevelená na futbalový zápas, keď sme museli zabrániť vyčínaniu futbalových chuligánov.
Aké to bolo stretnúť sa s futbalovými chuligánmi?
Bola som prevelená do Nitry na zápas medzi Žilinou a Trnavou. Fanúšikovia už odchádzali zo štadiónu, no chuligáni začali hádzať petardy a vyčíňať. Postavili sme sa do radu vybavení priľbou a štítmi. Moja hladina adrenalínu bola na maximálnej hodnote, moje nepríjemné pocity zavŕšilo to, že bola tma, osvetlenie iba minimálne. Chuligáni bili nielen zariadenie, ale aj kone. Tí z nich, ktorí sa dostali na zem, nám nariekali plačom. Ale pri policajnej akcii nemôžeme ustúpiť. Mali sme rozkaz, aby sme ich dostali na autobus. Našťastie nie som nízka, takéto situácie zvládnem.
Ste ešte veľmi mladá. Aké ciele máte v živote?
Mojím cieľom je absolvovať aj vysokú školu. Vysokoškolské vzdelanie sa mi môže zísť, človek nikdy nevie, kedy to bude potrebovať. Povolanie policajta môžem ukončiť po 25 rokoch, aj vtedy budem mať ešte veľa možností. Zaujíma ma svet gastronómie. Momentálne by som sa chcela dostať vyššie na rebríčku, k tomu by som potrebovala vysokoškolské vzdelanie a musím absolvovať 3-mesačný výcvik.
Čo by ste poradili ženám, ktoré by si chceli vybrať toto povolanie?
Veľa ľudí sa ma pýta, čo im poradím, aby sa dostali na policajnú školu. Vždy im hovorím, že najdôležitejšia je pripravenosť, duševne i aj fyzicky. Na to sa sústredia aj testy. Majú vedieť rozmýšľať chladnou hlavou, tu sa nemôžete pomýliť, aj v reálnom živote môžete veľa stratiť, ak nerozmýšľate triezvo. Je dôležitá aj sústredenosť. Ak sa nedokážeš sústrediť, nedostaneš sa na túto školu.
Čo sa týka fyzických testov, musíte mať výbornú kondíciu. V prípade 12 minútového behu musíš dokázať splniť niekoľko stoviek metrov. Všetko závisí iba od teba.
Kto by to chcel robiť, bude to mať rád. Dôležité je vedieť sa prispôsobiť, mať sebakontrolu. V každom prípade treba konať na základe zákonov.
Pridám komentár