Ak môže byť Augustín Fischer-Colbrie apostrofovaný ako biskup Želiezoviec, rovnako môže byť aj Marcus Aurelius považovaný za cisára Pohronia. Aj keď sa Marcus Aurelius samozrejme nenarodil tu, každopádne sa za posledných niekoľko tisíc rokov k nám nezavítalo veľa rímskych vládcov takého svetového historického významu, a okrem toho cisár-filozof zanechal o tom aj stopy, napísal na konci prvej knihy svojej dvanásťzväzkovej práce Myšlienky k sebe: „Napísal som to v krajine Kvádov pri Hrone.“
Ale čo tu hľadal panovník Rímskej ríše?
Rím dobil Pannóniu (Zadunajsko, časť dnešného Maďarska) v 1. storočí po Kristovi, a tak sa hranicami ríše vo východnej-strednej–Európe stal tok Dunaja. V tejto časti preto vybudovali „limes”, čiže systém pevností na ochranu hraníc s vojenskými tábormi, strážnymi vežami.
Dnešné južné Slovensko ani celé Slovensko teda nebolo časťou Rímskej ríše. V tej dobe tu žili Kvádi, Markomani a Kotinovia. Boli to barbarské starogermánske kmene, ktoré s obľubou podnikali lúpežné nájazdy na územie ríše.
Príležitostne prenikli do značnej hĺbky najmä vtedy, keď boli légie pohraničnej stráže prevelené na iné bojiská. Tieto zasa nemohli zostať bez odpovede a pravidelne nasledovali odvetné vojny.
Aj v rokoch okolo 170-180 n.l. vytiahli do boja ríšske légie, ktorým velil sám panovník, Marcus Aurelius. Uprostred bojov, alebo v pokojnejších dňoch chytil do rúk brko a spísal svoje myšlienky, ktoré sa v súčasnosti stali klasikou. Teda právom môžeme tvrdiť, že jedno z najvplyvnejších diel svetovej literatúry bolo napísané práve v našej rodnej zemi (malo veľký vplyv napr. na diela Sándora Máraiho – podľa jeho vlastného priznania). Marcus Aurelius totiž nebol „klasickým” cisárom, svojou vzdelanosťou a filozofickými dielami vynikal z radu rímskych panovníkov.
Boje pri Hrone
Niektoré pramene sa domnievajú, že vedia presný dátum bitky. Jedni tvrdia, že bitka sa odohrala 11. júna 172 po Kr., iní zase si myslia, že bola v auguste 174.
Presné miesto konania bitky je tiež nejasné, cisárove označenie pri Hrone dovoľuje dosť širokú oblasť interpretácie, od Štúrova po Hronský Beňadik (tu Hron vystupuje z objatia hôr), ale podľa predpokladov archeológov ho lokalizujú niekde k dolnému toku Hrona (medzi Bíňou a Mužlou sa napríklad našli nálezy stôp po rímskom tábore).
K nej sa viaže aj legenda cisára-filozofa o zázračnom daždi
Kvádi sa tu pokúsili vlákať do pasce Rimanov, ktorí nemali dosť vody, a obkľúčiť ich, naviac bolo úmorné suché letné počasie. Počas bitky sa ale náhle strhla búrka, krupobitie, blesk udrel do kvádskej armády a vypukol oheň. Rimania sa ale takto dostali k vode, a tak vďaka „božej pomoci“ zvíťazili nad nepriateľom, ktorý bol v presile.
Príbeh so zázračným dažďom prisvojovala ako rímska mytológia, tak aj neskoršie kresťanské mýty. Kvôli tomu sa zachovali dve rozličné vysvetlenia. Podľa jedného dážď vznikol vplyvom modlitby kresťanských vojakov légie, podľa Cassia Dia (rímsky historik, 150-229) zase egyptský čarodejník, mág Harnuphis – jeden zo sprievodcov Marca Aurelia – vzýval boha vzduchu Hermesa Aeria. Víťazstvo považoval aj sám cisár za nebeskú pomoc, videl v ňom mimoriadnu udalosť, zázrak, zásah nebies.
Z vďačnosti vydal Marcus Aurelius dekréty priaznivé pre kresťanov. Na počesť rímskeho ekvivalentu Hermesa Aeria, Mercuria dal vyraziť mince, a légiu, ktorá hrala vo víťazstve leviu úlohu nazval Legio Fulminatrix čiže Hromová légia.
„Zázrak“ a slávne víťazstvo podľa starého rímskeho zvyku zvečnili na slávu Marca Aurelia aj na víťaznom stĺpe, ktorý dodnes stojí v Ríme na Piazza Colonna. Jeho reliéfy rozprávajú históriu zázračného dažďa v bitke pri Hrone v sérii ako na filme. Na reliéfe stojí Jupiter Pluvius s rozpaženými rukami. Pri jeho pravej ruke sú Rimania, posilnení dažďom, pri jeho ľavej ruke bleskom zasiahnutí Kvádi.
Môže na toto odkazovať aj socha Donátka v Želiezovciach?
Jedným z vojakov armády bol aj latinský Donatus, ktorý sa ako vyslúžilý veterán vrátil do Ríma, prešiel na kresťanskú vieru a počas náboženského prenasledovania zomrel mučeníckou smrťou, preto ho cirkev vyhlásila za svätého. Jeho telo bolo v roku 1522 prevezené z rímskej katakomby Svätej Anežky do mesta Münsterfeld pri Rýne. Tu sa mu potom dostalo veľkej úcty ako Svätému Donátovi, pánovi počasia, ochrancovi pred krupobitím.
Nevedno, či je to dielom náhody (ale, keď vychádzame zo vzdelanosti a milovníctva umení Esterházyovcov asi sotva), ale v Želiezovciach v záhrade grófskeho panstva, v chotári mesta celé storočia stála socha Svätého Donáta, ktorú miestni maznavo nazývali Donátkom. Vekom zdeformovaná socha sa teraz nachádza v miestnom múzeu.
Rímsky sarkofág v želiezovskom kostole
Avšak toto nie je jediná spojitosť Želiezoviec (resp. Pohronia) s Rímskou ríšou. Je pomerne zriedkavosťou, ale oltár kostola sv. Jakuba tvorí rímsky sarkofág, ktorý pravdepodobne sem doviezol György Becsei Vesszős, želiezovský rytier uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého (Anjou) z Aquinca (Starý Budín), keď sa vracal z Neapolského ťaženia a v ňom prevážal olúpené poklady.
Becsei dal neskôr postaviť kostol „nad sarkofág”, ktorý bol podľa dodnes dobre čitateľného nápisu miestom večného odpočinku sírskeho vojaka Aelia Domitia, ktorý pochádzal z Hieropola (dnešný názov Manbij) a slúžil v légii II. Adiurtix, ktorá tvorila posádku Aquinca na konci 2. alebo začiatkom 3.storočia. Epigraphische Datenbank Heidelberg ho datuje do rokov 171-250 po Kr., teda je ľahko predstaviteľné, že mohol stáť práve aj v službách Marca Aurelia, dokonca sa ani to nedá vylúčiť, že bol hoci aj príslušníkom Legio Fulminatrix.
Fotografie: Ákos Csonka
Pridám komentár